Rozhovor s Lucianou Mariano
NAIVA BRATISLAVA pre vás prináša úžasný rozhovor s umelkyňou Lucianou Mariano z Fínska, víťazkou CENY ZA PRÍBEH 2024.
- Aká bola Vaša cesta k umeniu?
Narodila som sa v rodine umelcov, ktorí nevedeli, čo je umenie. Moja mama bola maliarka, strýkovia a tety tiež. Moja stará mama vyrábala figúrky z hliny, krásne naivné sochy, jej brat bol prvým naivným umelcom, o ktorom v našej rodine vieme. Ľudia sa mu posmievali, pretože nevedel maľovať, a predsa celý život maľoval naivným štýlom. Odvtedy má každá generácia aspoň jedného naivného maliara. V mojej generácii som to ja. Pre mňa to bol ľahký začiatok, mama mi dala farby a papier na hranie. Môj strýko bol brilantný naivný maliar, ale zomrel veľmi mladý vo veku 32 rokov, keď sa jeho obrazy začali predávať ako teplé rožky. Umenie sa v mojej rodine nepovažovalo za povolanie, preto som sa na univerzitu snažila získať "slušnú" kariéru. Prisahám, snažila som sa. Vždy som maľovala, ale len ako hobby. Ale potrebovala som maľovať, bolo to moje uvoľnenie od veľmi nepríjemnej komerčnej práce. Obrazy som si po dokončení vždy zničila, bola som príliš hanblivá, aby som ich niekomu ukázala. V roku 2008 som maľovala rýchlejšie ako ničila, a tak som mala svoju prvú výstavu v Brazílii. Odvtedy som neprestala a už nikdy som nezničila ani jeden z mojich obrazov. Tento rok (2024) som mala svoju prvú výstavu v dvoch významných múzeách vo Fínsku a prvýkrát vystavujem na Slovensku. CENA ZA PRÍBEH na výstave NAIVA BRATISLAVA 2024 je moje úplne prvé ocenenie. Som veľmi šťastná a poctená.
- Ako vnímate naivné umenie? Čím je pre vás jedinečné?
Naivné umenie je stále len niečo, čo potrebujem urobiť pre svoj pokoj, zdravie a zdravý rozum. Mám v sebe príliš veľa obrazov a nikdy sa neprestanú objavovať. Teraz chápem, že je to umenie a má hodnotu, ale hlboko vo vnútri to cítim ako rozšírenie toho, kto som, ktoré musí vyjsť von. Je to naliehavé, pretože zakaždým, keď dokončím jeden obraz, mám pocit, že v mojej mysli sa vytvorilo ďalších desať. Je to takmer prekliatie... ale aj vzácne požehnanie. Aby divák porozumel mojim obrazom, mal by si vždy položiť otázku: Kto? čo? Prečo?... potom sa s nimi určite začnete aj rozprávať. Moje umenie je jedinečné vďaka mäkkej politickej a sociologickej kritike. Veľa spochybňujem život a spoločnosť, a tiež spochybňujem moje diela.
- Máte obľúbené témy a motívy, ku ktorým sa vo svojej tvorbe vraciate?
Maľujem všetko, čo mi prechádza dušou. Príbehy, ktoré si ľudia rozprávajú, obrazy, ktoré sa mi mihajú pred očami počas jazdy v autobuse, šťastné a smutné pocity, veľa zobrazení snov. Maľujem prevažne interiérové scény a príbehy. Vždy je v nich malé tajomstvo (niekedy ani ja nepoznám odpoveď!) a príbehy sa takmer vždy dajú interpretovať a pochopiť mnohými spôsobmi. Sú to otvorené rozprávania a prvky na obraze prispievajú k vysvetleniu zápletiek. Vracajúcimi sa témami je ženský svet a interiérové scény.
- Kde môžeme vidieť viac vašej práce? Či už online alebo naživo.
Moju prácu si môžete pozrieť na mojom blogu: https://www.lucianamariano.wordpress.com
Tam môžete vidieť moju predchádzajúce výstavy a aj tie pripravované.
Máte nejakú radu pre človeka, ktorý by si chcel vyskúšať maľovanie?
Áno! Nehanbite sa za to ako ja. Pokiaľ ide o umenie, neexistuje správne alebo nesprávne. Nečakajte od toho súhlas, povzbudenie alebo zbohatnutie. Počúvajte však svoju potrebu tvoriť. Počúvajte veci, ktoré chcete povedať, ale neviete, ako zvoliť slová. Maľba má silu povedať to, čo nemôžete povedať. Nevzdávajte sa toho, čo vás robí spokojnými. Pamätajte: ak chcete vidieť more, musíte často prekonávať veľké vzdialenosti a niekedy dokonca vyliezť na niektoré hory.
Ďakujeme veľmi pekne za inšpiratívny rozhovor.
Foto: archív Luciany Mariano