Rozhovor s Evou Liptákovou

HLAVNÚ CENU poroty tento rok získala slovenská výtvarníčka Eva Liptáková s obrazom "Čas fúkať listy". Náš rozhovor začnem otázkou, ktorú tradične dostane každý ocenený autor. Aká bola Tvoja cesta k umeniu?

To naplňujúce prepojenie s farbami nastalo už v ranom detstve, snáď okamžite po narodení, kedy som vnímala ich krásu a emócie, ktoré vo mne vzbudzovali. Fascinovali ma. Akékoľvek a kdekoľvek. Vnímala som farebné babkine výšivky. Ako trojročná som v záhrade otrhala susedove všetky červené lupene z tulipánov z túžby držať tú červenú v ruke. Nasledoval výprask. Inokedy som zas bez dovolenia vzala maminu paletku očných krémových tieňov a fascinovaná rôznymi farbami som všetky dohromady so zanietením miešala, až z nich vznikla škaredá šedá hmota. Výprask. Bývali sme v Bratislave na Obchodnej, presne oproti predajni Dielo, čo bolo pre moju dušu dosť výživné. Vyjsť z brány do sveta a prvé, čo oči zbadali boli farebné umelecké diela.

Znie to ako rozprávka o dievčatku s veľkou fantáziou a túžbou po farbách.

Keď som dostala ako darček fixky, bloky, farbičky, srdce mi plesalo. V škôlke (oproti dvom levom-ulica Československej armády) som milovala výtvarnú výchovu. Keď som videla ako učiteľky pripravovali palety a na kúsok kartónu nám vytláčali farebné kopčeky temperových farieb, nevedela som sa dočkať, kedy zasadnem a každý lesklý kopček rozryjem plochým štetcom s čiernymi štetinami na dlhej červenej rúčke. Popri tom sme spievali pesničky o chumeliacom sa snehu, sýkorkách, čížikoch a drozdoch, čo ma asi ovplyvnilo. Raz sme mali namaľovať strapec hrozna. Bola som z toho zúfalá, nedarilo sa mi, tak som nakoniec od bezmocnosti zamachlila zelenou farbou polovicu výkresu. Učiteľka bola zhrozená, pomaly si už trhala vlasy, pred celou triedou si neodpustila posmievajúci emočný výstup, že tak sa predsa hrozno nemaľuje. Deti sa vysmievali, ja som sa hanbila. Dnes by som ju rada pozvala na výstavu, ktovie, či ešte žije...

Možno by bola prekvapená a ktovie, možno aj hrdá. Hlavné je, že Ťa jej postoj neodradil. Často sa stáva, že práve necitlivé hodnotenia majú vplyv na nechuť dieťaťa tvoriť. Prestane veriť v seba, svoje schopnosti, svoju fantáziu. Tebe sa to našťastie nestalo.

Ako šiel čas, maľovala som si pre radosť a kamarátom. Po čase som si na sklo okna namaľovala palmu. Všimla som si, že z opačnej strany skla tie farby vyzerali krajšie, žiarivejšie. To som ešte netušila, že existuje technika, ktorá práve tento jav cielene využíva. Objavila som ju až v dospelosti, keď som na trhoch zbadala obrázky s podmaľbou. A vtedy sa mi v mysli vybavila palma spred rokov... Očarilo ma to a bolo rozhodnuté. Začala som veľmi rýchlo zbierať informácie, hltať knihy, fotky, študovať diela a trápiť sa, až to po dvoch rokoch vyústilo do prvej samostatnej výstavy v r.2009. Odvtedy je umenie vážnou súčasťou môjho života a sprevádza ma doteraz.

My sme sa spoznali na jednom maliarskom sympóziu v Humennom, ktoré spojilo insitných tvorcov z viacerých krajín. Zvykne sa hovoriť, že naivní maliari sú maliari srdca. Čo pre Teba znamená práve naivné umenie?

Naivné umenie vnímam ako krásne, farebné a ľahko čitateľné vyjadrenie duše umelca, ktorému ľudia rozumejú, bytostne sa ich dotýka a diela v nich prebúdzajú tie emócie, ktoré im chcel autor sprostredkovať. Je zrozumiteľné pre dieťa aj dospelého. Tí skôr narodení v ňom vidia kus seba, svojho života. Teší ma, ak niekto povie alebo napíše: ,,Takú kolísku sme mali... v takej plachte ma hojdávali... do podobnej poľnej kolísky ma ukladala mama..." Alebo povedia, že sú šťastní, že mali možnosť si prezrieť obrazy, ktoré v nich vyvolali príjemné spomienky a emócie.

A v čom je podľa Teba naivné umenie odlišné od iných výtvarných prejavov?

Oproti inému druhu umenia sa mi javí rozdielne v tom, že je podobné umeleckému prejavu detí, postavy, zvieratá a objekty sú zjednodušené, postráda perspektívu, v istej miere chýba tieňovanie, zdôraznenie hĺbky.

Poďme teraz bližšie vysvetliť techniku maľby, respektíve podmaľby na sklo.

Pri podmaľbe na sklo sa maľujú ako prvé všetky detaily, pokračuje sa objektami v strednej časti hĺbky obrazu a ako posledné sa maľuje pozadie. Začína sa tým, že sa najprv tenučkými linkami namaľujú kontúry objektu, detaily a po zaschnutí sa všetko vyfarbuje. Ak by som to mala uviesť na príklade postavy hrajúcej na fujare, tak maľujem najprv ruky, fujaru, trup, nohy, tvár a nakoniec pozadie. Je to na čas a precíznosť náročná technika a postup maľovania je v poradí presne opačný ako u klasickej maľby na plátno. Žartovne vravím, že ak idem presedlať z plátna na sklo, tak si musím ,,prehodiť softvér v hlave" a prepnúť na iný program. V podmaľbe som vyskúšala všetky typy farieb-temperu, olej aj akryl. Každá má svoje pre a proti. Momentálne maľujem akrylom, ale plánujem sa vrátiť k tempere.

Technika je náročná, ale ten výsledok stojí za všetku námahu. Čo Ťa inšpiruje? Kam chodíš na nápady?

Celý svet a život je jedna veľká inšpirácia. Pomyselne načieram do studne inšpirácie a snáď nikdy nedosiahnem na dno. Je bezodná. Vlastné zažité situácie, príbehy z detstva (a že ich je!...nebola som dievčatko s naškrobenými šatami a mašľami vo vlasoch, ktoré len ticho sedelo), útržky zo snov, rozhovory, texty piesní, rôzne povahové vlastnosti ľudí, láskavý humor... Niekedy je to len taký iskrivý švih slovíčok v mysli, ktorý sa náhle objaví. Vznikne potom názov obrazov ako: Pán Zviechal pred viechou sa zviechal, Stará fúria a jej kúria... Ďalšie neprezradím, lebo sú v procese.

Áno, slovné hračky v názvoch Tvojich obrazov sú časté a ja sa vždy teším, čo nové vymyslíš. Ale predsa len, je niečo v Tvojich námetoch, k čomu sa rada vraciaš? Čo je pre teba typické?

Najradšej stvárňujem pokojnú, tichú, magickú atmosféru. Nakoľko žijeme v strese, hluku a medzi rôzne mentálne vybavenými ľuďmi, mám potrebu vyjadrovať svet plný ticha, kľudu, zasnenej atmosféry a pohody. Cítim radosť, keď mi ľudia sami od seba zhodnotia moje obrázky, že cítia z nich pokoj, kľud a duševnú harmóniu. Možno práve preto sú mojim najobľúbenejším motívom modrobiele zimy. Veď len samotná upokojujúca modrá farba symbolizuje dôveru, stabilitu, pokoj a vyrovnanosť, spája oblohu a vodu, žijeme v modrom svete. V mojom svete v zime všetko spí, počuť len vŕzgajúci sneh, padať vločky, občas vtáčiky, blikot plameňa sviečky. Za oknami domčekov na samotách svieti oranžové hrejivé svetlo, zatiaľ čo súmrak sadá na mrazivú krajinu. Tam niekde je kúsok tepla domova, kde ešte žijú ohľaduplní ľudia so srdcom, babičky so štrúdľami, fánkami a skvelým slepačím vývarom. Kdesi v susedstve domáca pani štopká ponožky pri pukotavom zvuku vinylovej LP...

Keď Ťa človek počúva, má hneď chuť chytiť do ruky štetec. Máš prípadne nejakú radu pre začínajúceho tvorcu?

Pustiť sa do toho hneď, skúšať, cvičiť, kúpiť si nejaké knižky, brožúrky o tejto technike. Kto si netrúfa, tak ísť na kurz podmaľby, alebo sa spojiť s výtvarníkom, ktorý vysvetlí, ukáže. Sama som si prešla počiatočnými neúspechmi, kontúry sa rozpíjali, farby praskali, desiatky skiel skončili pod tečúcou vodou, prvá vydarená podmaľba mi vypadla z rúk a rozbila sa. Chcelo sa mi plakať. Ale moja posadnutosť mi nedovolila vzdať sa. Netreba sa vzdať, každému to pôjde. Som o tom presvedčená.

Ďakujem veľmi pekne za krásny rozhovor.