Rozhovor s Tatianou Homolayovou Hanzelovou

Tento rok návštevníci výstavy najviac svojich hlasov odovzdali unikátnym podmaľbám na sklo. CENU VEREJNOSTI tak získala slovenská výtvarníčka Tatiana Homolayová Hanzelová, s ktorou sme sa o tejto starej a krásnej technike maľby a nie len o tom porozprávali. Jej odpovede plné poézie a lásky k umeniu si teraz môžete prečítať.

Aká bola tvoja cesta k umeniu?

Umenie sa ma dotýkalo od malička hlavne cez moju širšiu rodinu. Starý otec z maminej strany bol výtvarne nadaný a istý úsek svojho života sa venoval olejomaľbám. Mamina sestra tiež zdedila tento talent, maľbu mala ako záľubu a ako dieťa som tiež obdivovala jej olejomaľby a veľký vplyv mali na mňa hlavne sestry môjho otca, ktoré boli učiteľky a veľké milovníčky umenia, takže od nich som nasávala nie len lásku a vedomosti k výtvarnému umeniu, ale aj k hudbe. No a s vášňou pre maľovanie som sa zrejme už narodila, lebo to bola moja akási prirodzená potreba od najútlejšieho veku neustále sa zamestnávať kreslením, či obkreslovaním, všetky nálady a prežívania som si kompenzovala cez výtvarný prejav nie len kreslením, ale aj modelovaním či vytváraním rozprávkových bytostí a zvierat z rôznych materiálov.

Je úžasné mať takéto rodinné umelecké zázemie. A ako vnímaš naivné umenie?

Pre mňa je to priestor v ktorom som sa našla, ktorý je tým pravým domovom pre spôsob akým má moja duša potrebu sa vyjadrovať cez umenie, pretože v naivnom umení nachádzam autentickú úprimnosť a čistotu, spontánnosť a radosť zo života, svet rozprávkovo nadprirodzený, kde sa výjavy z obyčajného života prelínajú so snovými, kde fantazijný svet dovoľuje lietať a vznášať sa a nie je limitovaný zákonmi reality. V modernom umení sa častokrát stretávam aj s takým prúdom, kde je silnou potrebou autora byť za každú cenu originálny, výnimočný, provokatívny s cieľom šokovať, rozbúriť emócie, žiaľ, práve tie negatívne...a často nachádzam diela, ktoré nesmerujú výpoveďou smerom k divákovi, ale ide len o vykompenzovanú a vyvrhnutú ťaživú emóciu autora uviaznutého vo svojej subjektivite. Myslím, že nič podobné sa v naivnom umení nevyskytuje a ani nedá nájsť, lebo naivný umelec sa chce deliť práve s tým, čo je na živote a jeho prežívaní pozitívne, radostné, humorné povzbudzujúce, čisté, upokojujúce, chce rozprávať o svojich príbehoch, ktoré dušu liečia a vyživujú. Pre mňa je naivné umenie takou svojskou ale veľmi autentickou oslavou harmónie života v rôznych jeho podobách.

Maľba, resp. správne podmaľba na sklo je náročná technika. Mohla by si nám popísať ako sa tvorí na sklo?

Podmaĺba na sklo je výtvarná technika, kde je postup maľby úplne opačný ako pri klasickej maľbe na papier či plátno. Síce sa maľuje na jednej strane skla, ale spôsobom, že výsledný obrázok je viditeľný na opačnej strane, po obrátení. To znamená, že maliar musí začať maľovať, všetky drobné detaily, ktoré dopĺňajú a dotvárajú výjav ako prvé a postupne vyfarbuje všetky ďalšie plochy až po záverečné pozadie, kým v klasickej maľbe sa začína pozadím a končí drobnými detailami. Náročné je to hlavne v tom, že si človek musí doslova "preprogramovať" hlavu, takže tie začiatky skutočne nie sú ľahké , ale pokiaľ sa už technika dostane "pod kožu ", ide to už akosi prirodzene a bez ťažkostí. Táto technika má aj svoju časovú náročnosť, každý detail a plocha musí zaschnúť, nič sa nedá urýchliť, lebo mokré farby by sa mohli do seba zapúšťať a zmiešavať. Pri tejto technike si človek aj veľmi dobre vycibrí predstavivosť, lebo treba mať všetko vopred premyslené a "ísť na istotu". Je to z dôvodu, že nevýhoda tejto techniky je v tom, že opravy sa dajú robiť len v počiatočnom štádiu, neskôr už nie. Kedysi sa podmaľby maľovali temperovými farbami zmiešanými s vaječným žĺtkom a záverečná maľba sa zakonzervovala včelým voskom, ktorý sa riedil tempertínovým olejom. Ja som síce zostala pri tradičnej tempere, ale dnes sa už miesto žĺtka používa disperzné lepidlo a na záverečné zakonzervovanie špeciálny lak na umeleckú maľbu.

Máš nejakú radu pre tých, ktorí by chceli skúsiť maľovať práve na sklo?

Skôr povzbudenie, že ak radi maľujú, nech sa určite skúsia naučiť aj túto veľmi zaujímavú techniku. Objavia, ako sklo vie nádherne dávať farbám živosť a žiarivosť, rozjagať zlatú a striebornú až tak, že sa zdá, akoby z obrázka svietili... ako aj tá najjednoduchšia maľbička ožije a sklo ju premení doslova na šperk. O podmaľbách sa hovorí, že sú ako vybrúsený diamant. A ja len s radosťou povzbudzujem, aby sa každý, kto má chuť a odhodlanie, rozhodol túto veľmi starú tradíciu podmaľby na sklo ďalej udržiavať a odovzdávať aj pre ďalšie generácie.

Ďakujeme veľmi pekne za rozhovor a tešíme sa na ďalšie krásne obrázky na skle.

Krásny adventný čas prajeme.

Foto: autorka